Inteligencia psa

Podľa definície psychológov je inteligencia súborom špecifických predpokladov jedinca umožňujúcich mu úspešne sa vyrovnať s novými životnými podmienkami a riešiť situácie, v ktorých nemôžeme použiť návykové správanie.

,,Inteligenciou sa potom nazýva schopnosť, ktorá im pomáha využiť získané skúsenosti pri riešení nových situácií, v ktorých sa ocitli."

Najjednoduchšou formou učenia je tzv. habituácia, neasociačné učenie sa, pri ktorom sa pes naučí neodpovedať na opakujúci sa podnet, ktorý preň nie je významný, neprináša mu nič príjemné či nepríjemné (napríklad zvuk chladničky v byte). Pri asociačnom učení sa správanie psa mení v dôsledku jednej udalosti, ktorá je  spojená s inou. Najefektívnejšie učenie psov nastalo, ak sa nepodmienený podnet objavil pol sekundy pred podmieneným. Druhov formou asociačného učenia je inštrumentálne učenie sa, formou pokus a omyl - ak sa napríklad zviera naučí otvoríť západku a dostať sa von z ohrady, môže voľne skúšať rozličné odpovede a samostatne nájsť tú správnu. Pri opakovaní tejto situacie sa skracuje čas, v ktorom zviera problém vyrieši a získa tak odmenu - voľnosť a potravu, ktorú z ohrady videlo. Majitelia psov, ktorí sa naučia utiecť z výbehu, o tom vedia svoje. Túto formu učenia sa po pokusoch s mačkami popísal americký psychológ Thorndike začiatkom 20. storočia, približne v čase, keď Pavlov študoval podmienené reflexy psov. Niektorý autori zahŕňajú pod tento pojem aj operantné učenie, ktoré nastáva vtedy, keď pes spája správanie s jeho dôsledkom - príjemným alebo nepríjemným (s odmenou alebo trestom).

Pojem inteligencia má veľmi hmlisté hranice, ja však